Prvý monológ Jóba(1)

nech zhynie deň, v ktorý som sa narodil... (Jób 3, 1-3)

(krátené)

     Tretia kapitola sa začína tým, že Jób preklína moment, keď bol počatý, a moment, keď uzrel svetlo sveta.

     „Potom Jób otvoril ústa a preklial svoj deň. Keď sa Jób ujal slova, povedal: Nech zhynie deň, v ktorý som sa narodil, i noc, ktorá riekla: Počal sa chlapec“.(2)

     Po dlhom mlčaní Jób nakoniec prehovoril. Jeho slová sa však javia ako odvážne a hrozné. Spravodlivý už Bohu neďakuje za všetko, čo sa s ním deje, ako predtým, keď povedal: „Pán dal, Pán aj vzal, nech je požehnané meno Pánovo!“(3). Naopak, vyslovuje horké slová zúfalstva a svoju reč začína nie ďakovaním ale prekliatím.

     Treba povedať, že svätí otcovia sa v svojich interpretáciách snažia obrúsiť „ostré uhly“ Jóbových slov. Tak napríklad svätý Ján Zlatoústy nie jeden raz zdôrazňuje, že Jób nikde nehovorí, že trpí nespravodlivo a nemá hriechy, hoci trpiaci na stránkach biblického textu bude nástojčivo zdôrazňovať svoju osobnú čistotu.

     Napriek tomu sú exegéti veľmi často nútení uznať, že slová Jóba vo vzťahu k Stvoriteľovi sú ostré a plné hnevu. Tak napríklad, komentujúc slová Jóba obrátené k Bohu, ktoré povedal na konci svojho sporu s priateľmi: „Stal si sa krutým voči mne, svojou mocnou rukou proti mne útočíš“(4), svätý Gregor Veľký čestne priznáva, že Jób tu Boha obviňuje z krutosti.

     Podľa presvedčenia svätých otcov, zvlášť Gregora Veľkého, Jób samozrejme vedel, že všetky nešťastia ho prenasledujú na základe zlej vôle diabla, že sa ho dotýka nie Božia pravica, ale ruka nepriateľa Boha – satana. No Jób zároveň v jednej zo svojich rečí nie bezdôvodne hovorí: „dotkla sa ma ruka Božia“(5). Jób však pritom nepozná skutočné dôvody svojich mnohých nešťastí, vidí v nich len trest, ktorý na neho zoslal Boh za jeho hriechy, ktoré neurobil. Podľa svätého Gregora Jób v skutočnosti hovoril o tom, že bol potrestaný bez akejkoľvek viny. Preto v Jóbovej úvahe bola prítomná myšlienka, že prameňom jeho nešťastí je samotný Boh. Následkom takéhoto chybného uvažovanie sú všetky tie horké, vyčítavé slová nasmerované k Stvoriteľovi. Podľa svätého Jána Zlatoústeho však tieto slová prednáša nie bezbožník ale trpiaci.

     Hovoriac o hlbokom význame a charaktere Jóbom povedaných prvých slov, svätý Gregor Veľký zdôrazňuje, že Jób toto prekliatie neadresuje Bohu a činí ho nie v poryve vášne hnevu, ale ako prorok. Toto prekliatie tu pochádza ani nie tak od trpiaceho, hoci ich sám vyslovil, ako od samotného Boha. Veď starozákonným prorokom bolo často dovolené predniesť slová prekliatia, ktoré pochádzali od Boha, hoci ich prostredníctvom, nepozerajúc na to, že zneli akoby od preklínajúceho človeka. Paralelne k Jóbovým slovám svätý Gregor pripomína výrok proroka Jeremiáša. Jeremiáš vidiac, že jeho kázanie bolo veľmi ťažké z dôvodu duchovnej zatvrdnutosti jeho poslucháčov, vyslovil prekliatie: „Prekliaty deň, v ktorý som sa narodil, deň, keď ma porodila matka, nech nie je požehnaný. Prekliaty muž, ktorý zvestoval môjmu otcovi: Narodil sa ti syn, a tým ho veľmi potešil“(6). Vidíme, aj Jób aj Jeremiáš preklínajú deň svojho narodenia, tieto slová napĺňajú prorockým významom a odhaľujú nám, že konkrétne cestou narodenia sa človeka v hriechu, ktorý nad ľuďmi panuje, ich činí bezmocnými v boji so zlom. Prostredníctvom úst Jóba a Jeremiáša samotný Boh preklial prvorodený hriech človeka, a zvestuje to cez svojich prorokov.

     Podľa svätého Gregora Veľkého, Jób tu vôbec nehovorí, že nech zhynie deň, kedy som bol stvorený, ale kedy som sa narodil. Jób vôbec neodsudzuje samotné stvorenie človeka Bohom, ale preklína naše zotročenie hriechom, s ktorým sa rodíme do padlého sveta. Podľa Didima Slepca Jób tu v podstate ani nepreklína deň svojho narodenia, ale len okolnosti, ktoré nás sprevádzajú pri príchode do padlého sveta každého človeka. Podľa jeho presvedčenia, trpiaci tu predovšetkým hovorí o zotročení ľudského pokolenia hriechom a o našej bezmocnosti pred diablom od samotného momentu nášho narodenia.

     Podľa Didima celý text tretej kapitoly knihy Jób, v ktorom je množstvo zúfalých výrokov trpiaceho treba chápať nie ako reptanie na pohromy a nešťastia, ktoré ho postihli.

(1) МАЛКОВ, П.Ю.: Возлюбивший Христа – Святоотеческое толкования на книгу Иова, Издательство Сретенского монастыря, 2014, s. 215-222.
(2) Jób 3, 1-3.
(3) Jób 1, 21.

(4) Jób 30, 21.

(5) Jób 19, 21.

(6) Jer 20, 14-15.